Mám v živej pamäti môj prvý výlet do Paríža. Bolo to ešte na strednej škole a niekoľko rokov po nežnej revolúcii. Mojou najväčšou túžbou bolo čo najskôr dať celému svetu vedieť, že áno, ja, Lucia som v Parííííži!!!!! Nepamätám si presne, ale myslím, že na pohľadnice som minula asi tretinu vreckového a vôbec mi to neprišlo zvrátené, či zbytočné…
Musím priznať, že v posledných rokoch pohľadnice veľmi neposielam. Skúšala som tuho premýšľať prečo. O prachy nejde. Možno tie všetky vecičky a vynálezy ako net, mobily, wi-finky, Facebook a spol., s ktorými ste vlastne so všetkými drahými (pokiaľ nie ste niekde v džungli alebo na ľadovcoch) neustále v kontakte. Tak teda na čo to riešiť? Viac na blogu